„Nezaujaté“ úvahy súdu
Na základe obžaloby a dokazovania na štrnástich Hlavných pojednávaniach senát Okresného súdu v Žiline, ktorého predsedníčkou je JUDr. Pilátová, vyriekol rozsudok, ktorým Juditu odsúdil a udelil jej trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 4 mesiace.
Podľa Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Čl.I, §2, ods. 2: „ Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.“
Pri rozhodovaní o vine súd hodnotil nielen dôkazy získané zákonným spôsobom, ale aj dôkazy, ktoré zákonným spôsobom získané neboli. Okrem toho súd nevyhodnotil dôkazy tak, ako ukladá zákon, podľa ktorého je súd povinný vyhodnotiť dôkazy svedčiace v prospech ako aj v neprospech obžalovaného.
Keby tak urobil a spravodlivo by posudzoval všetky dôkazy, nedozvedala by sa o nich verejnosť z tejto stránky, ale boli by známe. To, že mnohé z informácií a skutočností uverejnených na tejto stránke, sú nové a neboli známe, svedčí o tom, že vyšetrovateľ, prokurátor aj súd pracovali iba s dôkazmi, ktoré im vyhovovali a „zapadali do vopred pripraveného scenára“ a o iných sa nikto nikdy nemal dozvedieť.
Judita bola odsúdená na základe účelovo a jednostranne vedeného vyšetrovania, selektívne vybratých dôkazov, pričom iné dôkazy preukazujúce jej nevinu vôbec neboli vykonané, vzaté do úvahy, prípadne neboli pripustené.
Odsúdená bola aj napriek tomu, že dokazovanie nepreukázalo jej vinu, nenašiel sa nijaký motív, nepreukázalo sa, že zaistené kuchynské nože označené ako vražedné zbrane nimi skutočne boli.
Viac ako dvanásťročným trestom bola odsúdená mladistvá bez prejavov agresivity, bez kriminálnej minulosti, bez motívu, bez priznania a bez vražedných zbraní.
Úvod rozsudku je venovaný obžalobe, ktorej hlavnou časťou je popis skutku a zavinenie formulované skutkovou vetou. Chybnej formulácii skutkovej vety sme sa venovali v článku Procesné pochybenia.
Súd prokurátorom chybne naformulovanú skutkovú vetu, teda závažné právne pochybenie, z vlastnej iniciatívy sám opravil a v rozsudku doplnil skutkovú vetu tak, aby išlo o trestný čin. Z pravidiel kontradiktórnosti trestného procesu je však také niečo neprípustné. Súd doplnil nielen skutok samotný, ale aj zavinenie ako také, ktoré v obžalobe úplne absentovalo a teda nemohlo z nej vyplývať ani úmyselné zavinenie, ktoré je nutným predpokladom pre trestný čin vraždy. Jediné, čo súd mohol urobiť, bolo rozhodovanie o skutku uvedenom alebo skôr neuvedenom v obžalobe.
Keď obhajoba zistila chybu v obžalobe, ktorú súdu predložil prokurátor a vzniesla námietku, sudkyňa Pilátová ju zamietla ako neopodstatnenú a pokračovala v hlavnom pojednávaní. Prečo keď sudkyňa námietku najskôr zamietla, tak v rozsudku chybu prokurátora opravila? De facto tým priznala, že námietka obhajoby bola opodstatnená.
Judita sa tak dostala do zvláštnej situácie, kedy ju v skutočnosti neobžaloval prokurátor, ale až súd svojim rozsudkom, čo však súd nesmie robiť. Bolo tým porušené jej právo na obhajobu.
Je treba pripomenúť, že súd nie je orgánom činným v trestnom konaní a nie je jeho úlohou naprávať neschopnosť a chyby orgánov činných v trestnom konaní. Tým, že súd doplnil skutkovú vetu a modifikoval ju oproti pôvodnému obžalobnému návrhu, sa postavil na stranu obžaloby a významne tak porušil svoju základnú povinnosť byť nestranným súdom.
Vyhodnocovaniu a dokazovaniu je venovaná druhá polovica osemdesiatstranového rozsudku. Z formulácií tvrdení v rozsudku a zo spôsobu ich vyhodnocovania a komentovania je každému, kto si ho prečíta, zrejmé, že nestrannosť súdu je ťažko uveriteľná. Vo väčšine svojich tvrdení využíva veľmi zvláštnu logiku, či mimoriadne selektívne vyberanie a vnímanie dôkazov.
Rozsudok popisuje stopy zabezpečené na mieste činu, ktorým sme sa venovali v predchádzajúcich článkoch a vyhodnocuje ich tak, že prítomnosť tretej osoby na mieste činu bola dokazovaním vylúčená. Tvrdenie súdu stojí na základnej premise, že ak by tam tretia osoba bola, určite by predsa nejakú stopu zanechala.
Dôkazov o tom, že tretia, štvrtá alebo trinásta osoba v byte pred príchodom kriminalistických technikov bola, je nespočetne veľa. Viacerí svedkovia (záchranári, policajti) vo svojich výpovediach uviedli, že v byte boli. Znalecký posudok ale nepopisuje stopy trinástich ľudí prítomných na mieste činu.
Dá sa teda logikou súdu povedať, že všetci títo ľudia klamú a na mieste činu neboli? Dá sa povedať, že tých 13 ľudí v byte nebolo, pretože sa po nich v byte a na chodbe pred bytom nenašli žiadne stopy? Určite nie.
Súd vo svojom rozsudku taktiež mimo vykonaného dokazovania svojvoľne hodnotí, komu mohli alebo nemohli patriť vlasy, ktoré sa našli na mieste činu, ale neboli zaistené ako stopy, a lakonicky odkazuje, že sa tam mohli objaviť počas vykonávania obhliadky miesta činu. To by znamenalo, že samotné miesto činu bolo počas obhliadky kontaminované a výsledky obhliadky sú pochybné.
Vo svojom rozhodnutí sa súd pristavuje pri ďalších dvoch bodoch, ktoré majú jednoznačne preukazovať nepravdivosť Juditinej výpovede. Prvým bodom sú stopy Juditinej krvi na vnútornej strane dverí a druhým bodom má byť to, že ak by Judita kričala, tak by to susedia určite počuli.
Nič také však z vykonaných dôkazov nevyplýva a súd si vykonané dôkazy upravil tak, ako mu vyhovovalo do jeho verzie prípadu. Judita vo svojej výpovedi uviedla, že po tom, ako precitla zo straty vedomia, zabuchla a zamkla dvere, ktoré boli otvorené. Počas jej telefonátu na tiesňovú linku bola operátorkou inštruovaná, aby vyšla von a hľadala pomoc u susedov. Pri tom, ako mala porezané obe ruky a z obidvoch jej tiekla krv, sa stopy jej krvi dostali na vnútornú stranu dverí, ktoré najprv zatvárala a zamykala a neskôr odomykala a otvárala.
Súd dáva do popredia vyjadrenia svedkov, ktorí vypovedali, že nepočuli žiadny krik. Ak Judita preukázateľne volala o pomoc a kričala, čo je zaznamenané na nahrávke z volania na tiesňovú linku 112, má to dokazovať, že keď sused nič nepočul, tak sa nič také nestalo? Určite nie.
V odôvodnení rozsudku sa súd zamýšľa nad tým, prečo, ak bol útok vedený proti Tomášovi, by páchateľ nechal Juditu žiť a takto by nechal žiť korunného svedka celého skutku. V skutočnosti musia pozerať asi príliš veľa amerických filmov, pretože aj na Slovensku sú prípady, keď sa útok plánovane vedie proti jednej vytypovanej osobe, tak páchateľ nezabije aj druhú osobu prítomnú na mieste samom. Páchateľ možno nechcel zabiť ženu, psychológovia by určite vedeli uviesť veľa príkladov útočníkov, ktorí aj napriek svojej agresivite majú problém zabiť ženu. Tých dôvodov by sa dalo nájsť určite viac.
O to viac je zarážajúce, že súd prichádza s vlastnými a ničím nepodloženými úvahami o tom, ako mal byť podľa súdu Tomáš prekvapený rýchlosťou a razantnosťou útoku od Judity, keď sa nestihol brániť a kričať o pomoc, a v inej časti súd ozrejmuje, že Tomáš sa útoku bránil, kedže mal rezné rany na rukách. To všetko sa malo diať pri otvorených dverách, keďže hranica krvných stôp nijako neprekračuje líniu otvorených dverí na podlahe chodby. Viaceré myšlienkové pochody súdu tak nedávajú žiadny logický zmysel, protirečia si.
V zabezpečených facebookových komunikáciách, ktoré súd odmietol oboznámiť, po skutku tínedžeri aktívne rozoberali prepojenie útočníka s drogovým prostredím. Osoba, ktorá sa vydávala za elektrikára, mala byť podľa správ prekopnutá z parna, čo v žargóne drogovo závislých ľudí znamená, že bol páchateľ pod vplyvom pervitínu.
Účinky pervitínu na organizmus sa prejavujú pocitom zvýšenej sily a znížením strachu alebo prekonaním iných vnútorných prekážok, ktoré by mala osoba v normálnom stave.
Súd sa vo svojom rozsudku rovnako hĺbavo zamýšľa nad tým, prečo Judita, pokiaľ je nevinná, nevypovedala. Tvrdenie súdu, že Judita nevypovedala, je lož! Judita bola opakovane vypočutá priamo na mieste činu a následne aj v nemocnici hneď po prvotnom ošetrení. Následne odmietla vypovedať, pretože ju vyšetrovateľ opakovane obviňoval z klamstva.
Je neuveriteľné, že takúto úvahu súd použije ako dôkaz, že keď nevypovedá, tak je vinná. Pritom každý má zákonné právo nevypovedať a to, že niekto počas prípravného konania nevypovedá tak, ako by si vyšetrovateľ a prokurátor priali, ale vypovedá až v konaní pred súdom - hneď na prvom hlavnom pojednávaní, nemôže nijakým spôsobom ovplyvňovať rozhodnutie súdu v tom, či osoba je vinná alebo nie je.
Judita páchanie skutku odmieta a už dva roky trpí vo väzbe – to by podľa sudkyne Pilátovej predsa nikto netoleroval. Pre ňu je to dôkazom, že Judita je vinná. Úvaha súdu v rozsudku sa úplne vymyká akejkoľvek logike – „Asi nikto by netoleroval väzbu bez toho, aby vedel o svojej nevine…“ Akú inú možnosť má Judita, keď všetky žiadosti o náhradu väzby, prípadne o prepustenie OS aj KS zamietli? Ako má riešiť svoju situáciu? Držať protestnú hladovku, predávkovať sa liekmi, spáchať samovraždu...?
Úvahy súdu o väzbe sú nelogické aj z iného hľadiska, pretože ak sa mala Judita podaním výpovede o tom, ako sa skutok stal a kto ho spôsobil, vyhnúť väzbe, prečo potom väzba trvá aj po 09.01.2020, keď vypovedala na hlavnom pojednávaní?
Odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá a spočíva v tom, že vyšetrovateľ s prokurátorom chceli mať Juditu vo väzbe, aby ju donútili k priznaniu. Judita sa nemá k čomu priznať, pretože Tomáša nezabila. Nátlaková taktika OČTK nevyšla. Rozsudok a výška trestu sú odplatou.
Tak sa pôvodná donucovacia väzba po jej výpovedi na súde zmenila na väzbu za odplatu. Bolo potrebné vykonať celé vykonštruované dokazovanie na súde a to prostriedkami, ktoré boli a stále sú absolútne nespôsobilé preukázať akúkoľvek Juditinu vinu.
Výpočet tvrdení v rozsudku vyzerá nasledovne:
Na mieste činu určite nikto tretí nebol, dôkazom toho je trasologický posudok. Trasológ svoj posudok vypracoval na základe 13 fotografií z miesta činu, ktoré z celkového počtu 573 fotografií vybral znalcovi vyšetrovateľ. Na mieste činu bolo prítomných minimálne 13 osôb, vyšetrovateľ znalcovi poskytol fotografie podrážok topánok štyroch z nich.
Na mieste činu určite nikto tretí nebol, pretože svedkovia nič nevideli a nepočuli. To, že svedkovia nič nevideli, pretože sa nepozerali, prípadne ani neboli vypočutí (obyvatelia 24 bytov, ktorých vyšetrovatelia neskontrolovali), nevadí. A nevadí ani to, že nikto nič nepočul aj napriek tomu, že Juditine volanie o pomoc pred bytmi susedov je nespochybniteľne zaznamenané na nahrávke na linku 112.
Súd sa nenechá vyrušiť ani podozrivými postavami cudzieho muža v areáli bytovky a chlapca bežiaceho od bytovky v čase príchodu záchranných zložiek. Muž zodpovedá Juditinmu popisu páchateľa. Bežiaci chlapec patrí do skupiny tínedžerov, ktorých vzájomná komunikácia je zaznamenaná na CD nosiči – právna pomoc z USA. Pohyb týchto osôb zachytili bezpečnostné kamery, ale súdu nestoja za pozornosť.
Vyšetrovateľ zabezpečil dáta z telefónov troch ľudí a keď boli prostredníctvom medzinárodnej pomoci Ministerstva zahraničných vecí USA doručené, súd sa im odmietol venovať.
Prokurátorove variácie na tému údajov z aplikácie Zdravie sú podľa súdu nespochybniteľným dôkazom toho, čo sa muselo a nemohlo stať. Aplikácia Zdravie ale nebola podrobená znaleckému skúmaniu. Súd berie ako dôkaz účelový výklad údajov z aplikácie Zdravie, ktorý vytvoril prokurátor a nie znalec.
Súd je presvedčený, že Juditine zranenia vznikli pri jej útoku na Tomáša – buď tak, ako boli popísané v posudku znalca MUDr. Krajčoviča, alebo tak, ako ich Krajčovič prezentoval vo výpovedi na hlavnom pojednávaní. Znalec Krajčovič modifikoval svoje závery operatívne podľa toho, ako sa vyvíjalo dokazovanie. Či už tak, alebo tak, podľa súdu určite nie sú obranné aj napriek tomu, že ako obranné ich popisujú tri znalecké posudky obhajoby.
Podľa súdu zaistené kuchynské nože určite boli vražednými zbraňami aj keď sa na nich nenašli stopy DNA obete. To, že ich veľkosť „nesedí“ a znalecký posudok obhajoby vylúčil, že by mohli spôsobiť Tomášove zranenia, súdu nevadí. Aj sám prokurátor vo svojej záverečnej reči pripustil, že zaistené nože nemusia byť vražednými zbraňami.
Judita nemala motív. Súd ako keby naznačoval, že jeho pozícia ako nezávislého a nestranného orgánu je vlastne iba deklaráciou, pretože odôvodnenie rozsudku pôsobí ako vytvorené na ezoterickej seanse výkladom práva z tarotových kariet.
Sudca má byť nezávislým a nezaujatým rozhodcom medzi dvoma stranami sporu. Rozsudok v trestnom konaní nemôže byť založený na domnienkach, predpokladoch alebo úvahách o tom, čo sa mohlo stať. Rozsudok má byť založený na jednoznačnej reťazi dôkazov, ktoré spolu logicky súvisia a žiadny z nich nie je možné interpretovať inak.
Toto sú len niektoré z tvrdení a záverov uvedených v rozsudku:
„...na vnútornej strane vchodových dverí sa nachádza množstvo krvných stôp, ktoré sa tam logicky nemohli dostať, pokiaľ by dvere pri útoku na poškodeného boli otvorené.“
Nijaké znalecké dokazovanie nepotvrdilo takýto záver, tieto tvrdenia sú čírou fabuláciou osoby, ktorá nikdy v predmetnom byte nebola, nepozná dispozičné riešenie priestoru a nie je jej blízke ani technické myslenie.
„To, že dvere boli v čase útoku na poškodeného zatvorené, potvrdzuje aj výpoveď svedka B., ktorý v inkriminovanom čase nepočul žiaden hluk, krik, všade bol kľud a pokiaľ by sa jednalo o silný krik, ako uvádzala obžalovaná mladistvá, tento by z kuchyne svojho bytu určite počul“. Citovaný svedok však nepočul ani mnohonásobné kričanie Judity – volanie o pomoc na chodbe priamo pred jeho bytom nevyvrátiteľne zaznamenané na dôkaze – nahrávke telefonátu na linku 112.
„...v prvotnej fáze útoku, ktorú obžalovaná mladistvá mala jasne vidieť a s určitosťou popísať...“ Judita vo svojej výpovedi uviedla: „Ja som sa postavila tak viac doprava k dverám. Ruku som mala na kľučke a Tomáš, keď prišiel, tak sa postavil naľavo oproti dverám.“ Z takéhoto popisu je zrejmé, že Judita a Tomáš stáli vedľa seba oproti útočníkovi. Judita Tomáša videla periférne a teda výrok súdu v rozsudku, že „túto fázu útoku jasne videla a s určitosťou popísala“ nie je pravdivý.
„Obžalovaná mladistvá je fyzicky zdatná, venovala sa viacerým športom, kde sa vyžaduje silová zdatnosť horných končatín...čiže jednoznačne mala aj fyzické predispozície zasadiť predmetné rany poškodenému.“ Svoje zavádzajúce, klamlivé a neodborné hodnotenie fyzických predispozícií uvádza sudkyňa ako dôkaz aj napriek tomu, že tréner – odborník na fyzické predispozície uviedol, že Judita „bola malá, slabá a také boli jej údery“.
„Čiže z charakteru týchto (rezných) zranení jednoznačne vyplýva, že poškodený sa primárne bránil voči zraňujúcemu predmetu.“ Na strane 42 sudkyňa ako dôkaz toho, že Judita nehovorí pravdu, vyberá z výpovede znalca Ivana tvrdenie, že na prednej strane trupu obete sa nenašiel bodný kanál, ktorý by vznikol pri útoku tvárou v tvár. Pravdou je, že takýto bodný kanál sa nemohol nájsť, pretože ako sudkyňa správne uvádza na str. 43 – Tomáš sa primárne bránil, prvé teda vznikli obranné poranenia rúk.
„Pri tejto vecnej stope (nôž stopa B2) je potrebné konštatovať, že DNA obžalovanej mladistvej sa nachádzala tak na rúčke tohto noža, ako aj na čepeli tohto noža, v jednom prípade (izolácia č.5 – čepeľ) sa jedná o rovnaké zmiešané biologické stopy, ktoré pochádzajú od dvoch osôb, pričom prítomnosť biologického materiálu od tretej osoby dokázaná nebola, pričom sa jednalo o zmiešaný profil DNA obžalovanej mladistvej a Tomáša T. Je teda bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že profil DNA poškodeného sa na predmetné nože mohol dostať len pri útoku na telo poškodeného obžalovanou mladistvou.“ Judita mala svoje ruky kontaminované Tomášovou krvou, pretože sa ho dotýkala, keď zisťovala jeho stav a z jej rúk sa zmiešaný profil DNA dostal na nôž. Ak by mala byť pravda to, čo tvrdí súd, tak na noži (stopa B2) by bolo výrazne viac biologických stôp s Tomášovou DNA ako len jedna zmiešaná.
„Je ťažko predstaviteľné, že by tam tie nože ukryl neznámy odpočtár, ktorý sa navyše už v tom čase v byte nemal nachádzať. Bola to jednoznačne obžalovaná mladistvá, ktorá tie nože do šuplíka ukryla.“ Judita ani nikto iný nikdy netvrdil, že nože do zásuvky uložil útočník. Aký dôkaz má sudkyňa o tom, že do zásuvky vložila nože Judita a nie niekto z 13-16 ľudí, ktorí boli v byte po nej?
„Znalecké vyhodnotenie izolácie DNA z podrážky topánky poškodeného (vecná stopa č. 36), konkrétne izolácie č. 9, z ktorej bol konštatovaný zmiešaný DNA profil poškodeného a obžalovanej mladistvej preukazuje, že sa pohyboval po byte aj v čase, keď už mala niektoré z poranení aj obžalovaná mladistvá.“ Toto tvrdenie potvrdzuje výpoveď Judity, že bola zranená na začiatku útoku a zároveň vyvracia závery MUDr. Krajčoviča, že Judita sa zranila pri bodaní v záverečnej fáze útoku, prípadne si spôsobila poranenia sama ako demonštratívne „po dokonaní skutku“.
„Na hlavnom pojednávaní nebolo spochybnené to, že poškodený Tomáš Teličák nemal hlboký mužský hlas.“ Na hlavnom pojednávaní nebolo dokázané, že Tomáš Teličák mal hlboký mužský hlas, nijaké dokazovanie týkajúce sa hlasu obete nebolo vykonané ani na pojednávaní ani v prípravnom konaní.
„Výpovede svedkov tiež preukazujú, že priestor predmetného bytového domu nebol navštevovaný nepovolanými, neznámymi osobami, takéto osoby neboli v priestoroch bytového domu vídavané.“ Toto tvrdenie súdu je nepravdivé, každý zo svedkov uviedol, že byty v bytovom dome sa prenajímajú a že nepoznajú všetkých majiteľov, resp. prenajímateľov bytov.
„...sa dá dospieť k jednoznačnému záveru, že DNA Tomáša Teličáka, pravdepodobne krv, bola prenesená do kabíny výťahu na topánkach odchádzajúcich členov záchranných zložiek.“ Tento „jednoznačný záver“ je opäť mylný, pretože stopy na podlahe výťahu vytvorené kýmkoľvek potom, ako Judita volala o pomoc museli byť kontaminované jej krvou a museli by niesť zmiešanú (Tomášovu a Juditinu) DNA. Sama sudkyňa totiž na str. 53 vysvetľuje: „...pri krvných stopách vo všeobecnosti sa jedná o veľmi silný biologický materiál s vysokým výťažkom DNA. Riziko kontaminácie, resp. sekundárneho prenosu, je veľmi vysoké v prípade, že by sa tam nachádzal DNA profil inej osoby alebo aspoň jeho detekovateľná prímes.“ Zjednodušene povedané, pravdepodobnosť, že by sa krvné stopy dvoch osôb, ktoré by sa nachádzali na tom istom povrchu (podrážkach) navzájom zmiešali je veľmi vysoká.
„Údaje z aplikácie Zdravie sú overiteľné z vykonaných dôkazov. ... Aj tento dôkaz svedčí o nepravdivosti tvrdení obžalovanej mladistvej.“ Žiadne dokazovanie týkajúce sa aplikácie Zdravie a údajov z nej vyabstrahovaných nikdy nebolo vykonané.
„Ako vyviňujúce dôkazy vo vzťahu k obžalovanej mladistvej nemožno vyhodnotiť ani znalecké posudky z odvetvia psychológie a psychiatrie.“ Sudkyňa však zámerne obchádza formuláciu znalca Kollára, ktorou uvádza svoje závery a ktorú v posudku zdôraznil tučným písmom: Za predpokladu, že sa skutok stal tak, ako je popísaný v spisovom materiáli...
„Znalec (Krajčovič) na hlavnom pojednávaní parciálne modifikoval záver znaleckého posudku... Dôvodom pripustenia iného mechanizmu vzniku poranení pravej ruky obžalovanej mladistvej bolo plne akceptovateľne zdôvodnené následnou konzultáciou znalca s iným znalcom, MUDr. Jaroslavom Ivanom, ktorý vykonal súdnu pitvu a zohľadnil aj skutočnosti zistené týmto znalcom.“ Pri výsluchu na HP znalec Krajčovič na otázku kedy konzultoval so znalcom Ivanom najprv uviedol, že konzultoval v čase vypracovávania svojho posudku a neskôr, že konzultoval „asi 2 týždne pred pojednávaním“. Obidva posudky – MUDr. Krajčoviča aj MUDr. Ivana boli vypracovávané približne v tom istom období – máj-jún 2019. Ak by Krajčovič konzultoval v čase vypracovávania posudku, mal informácie získané konzultáciou zapracovať do písomnej formy svojho posudku. Ak konzultoval dva týždne pred pojednávaním (september 2020), znalec Ivan nemal dôvod mať „nové“ informácie týkajúce sa pitvy, ktorú robil viac ako rok predtým. Toto tvrdenie je klamstvo.
„Znalecké vyhodnotenie izolácie DNA z podrážky topánky poškodeného (vecná stopa č. 36), konkrétne izolácie č. 9, z ktorej bol konštatovaný zmiešaný DNA profil poškodeného a obžalovanej mladistvej preukazuje, že sa pohyboval po byte aj v čase, keď už mala niektoré z poranení aj obžalovaná mladistvá, z čoho je jednoznačne zrejmé, že zraňujúci predmet držala v rukách aj po vzniku svojich poranení.“ Medzi prítomnosťou Juditinej DNA na topánkach obete a konštatovaním, že jednoznačne držala zraňujúci predmet v rukách chýba akákoľvek logická súvislosť.
„Je na mieste priznať vecnú správnosť a úplnosť záverov znaleckého posudku znalca doc. MUDr. Jozefa Krajčoviča, PhD., z pohľadu jeho komplexnosti, vecnosti a argumentačnej hodnoty mu priznanej a aj z titulu jeho hodnotenia vo vzťahu k iným vykonaným dôkazom.“ „Argumentačnú hodnotu“ posudku MUDr. Krajčoviča vo svojom posudku vyvrátil znalec prof. Dr. Mário Darok. A čo sa týka kontextu iných dôkazov, ako sme už uviedli a aj názorne potvrdili vyššie, keby Juditine zranenia mali vzniknúť pri útoku na obeť zošmyknutím sa ruky po čepeli noža, jej zranenia by boli v úplne inej časti ruky – na dlani, nie na prstoch.
„...do týchto dôkazov dopasovala vlastnú, avšak nereálnu verziu udalostí...“ Aj vyšetrovateľ aj súd zamietol žiadosti obhajoby o rekonštrukciu skutku na mieste činu, tvrdiť preto, že Juditou popisovaný priebeh deja je nereálny je klamstvo.
„Asi nikto by netoleroval väzbu bez toho, aby vedel o svojej nevine...“ Obhajoba 6 krát žiadala o zrušenie alebo nahradenie väzby. Dva krát v prípravnom konaní a štyri krát po vznesení obžaloby. Sudkyňa Pilátová osobne 4 krát zamietla Juditinu žiadosť o nahradenie, resp. zrušenie väzby. Takáto argumentácia sudkyne je prejavom hrubej arogancie voči Judite a dôkazom jej zjavnej zaujatosti.
„Také náhody v takom krátkom časovom úseku a v takej koncentrácii sa v reálnom svete stať nemôžu.“ Ako vie súd dokázať, čo sa môže a čo sa nemôže v reálnom svete stať?
„Výsledky právnej pomoci z USA nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu k samotnému skutku. Vyplývajú z nich skutočnosti... ktoré možno súhrnne označiť ako pubertálne pozérstvo Jakuba Š….“ na základe čoho sa cíti súd kompetentný vyhodnocovať pubertálne pozérstvo svedka? Takéto tvrdenie, ak by malo mať charakter dôkazu, by musel vysloviť odborník – znalec psychológ.
„Obhajoba mala vedomosť o skutočnostiach, konverzáciách medzi spomenutými mladistvými osobami sprostredkovane z obsahu ich výpovedí.“ Toto vyjadrenie je zavádzajúce práve preto, že obhajoba pri žiadosti o vykonanie dokazovania týkajúceho sa zaistených FB komunikácií poukazovala na zjavný rozdiel medzi výpoveďami pred vyšetrovateľom a informáciami v zaistených komunikáciách.
V závere rozsudku predsedníčka senátu JUDr. Pilátová uvádza: „Konanie obžalovanej mladistvej svedčí o absolútnej morálnej bezcitnosti, o bezohľadnom sebectve, o pohŕdavom postoji k základným ľudským hodnotám, k ľudskému životu.“ Tvrdenie o morálnej bezcitnosti, bezohľadnom sebectve a pohŕdavom postoji k základným ľudským hodnotám je v absolútnom rozpore s vykonanými dôkazmi – výpovede svedkov, hodnotenie zo školy, správa o povesti a predovšetkým so znaleckým skúmaním, v rámci ktorého bol znalkyňou v odbore psychológia zostavený profil osobnosti.
ZNALKYŇA – psychologička Mgr. Švrlová, znalecký posudok č. 20/2019: „Osobnosť je s tendenciou k extroverzii, spoločenská, komunikatívna, sociálne zameraná, so záujmom vytvárať si blízke a harmonické vzťahy, s tendenciou prispôsobovať svoje správanie, postoje a pocity v súlade s očakávaním druhých ľudí. Nestotožňuje sa s agresivitou a celkovo agresiu odmieta. Zakladá si na priateľskom prístupe k druhým ľuďom, rešpekte a úcte a predpokladá, že ak sa bude správať priateľsky, s úctou a rešpektom, aj druhí sa tak budú k nej správať. Tomáš pravdepodobne pre ňu zosobňoval predstavu o ideálnom partnerovi.“
Je namieste zamyslieť sa, nakoľko je legitímny vyššie uvedený výrok predsedníčky súdu a čo ju oprávňuje uvádzať nezmyselné klamstvá o bezcitnosti, sebectve a pohŕdaní Judity, ktorú JUDr. Pilátová videla iba v súdnej sieni, nepozná ju, nikdy sa s ňou osobne nerozprávala a nič o nej nevie. Akým právom takýmto spôsobom sudkyňa útočí na dieťa? Je takéto konanie v súlade s úlohou súdcu a korešponduje s morálnymi a profesionálnymi kvalitami, ktoré sa od sudcu očakávajú?
Takýto útok svedčí o strate sebakontroly a profesionálneho odstupu, ukazuje na zaujatosť až nenávisť sudkyne voči Judite a je dôkazom toho, že v tomto prípade súd nie je objektívny, nestranný a nezaujatý.
Spôsob zaisťovania a vyhodnocovania dôkazov rovnako ako vyberanie a interpretácia niektorých dôkazov a zároveň úplné odignorovanie iných je jednoznačným dôkazom úpornej snahy odsúdiť Juditu za každú cenu. Dôvod tejto snahy pozná len prokurátor a súd.
Vražda Tomáša je zločin, aký nemá obdobu. Každý z nás zažil situáciu, keď nás niekto veľmi nahneval, prípadne nepríjemne zaskočil. Kto z nás však na človeka, ktorý takúto situáciu spôsobil, zaútočil? Kto z nás človeka, ktorý takúto situáciu spôsobil, brutálnym spôsobom zavraždil? Obžaloba tvrdí, že Judita na základe nejakého neznámeho, pravdepodobne banálneho, podnetu zobrala jeden až dva kuchynské nože a zaútočila nimi na svojho blízkeho kamaráta. Takto malo reagovať dievča, ktoré nemá sklony k agresívnemu správaniu, nikdy nekonalo skratovo, nebolo pod vplyvom nijakých omamných látok, nebolo a nie je duševne choré a nemalo nijaký motív. Nijaký súdny človek takémuto scenáru nemôže veriť.