Moja výpoveď

“V máji 2019 mňa a môjho najlepšieho kamaráta Tomáša v našom byte prepadol neznámy útočník. Prežila som obrovský šok, bola som zranená, bojovali sme o život a Tomáš tento boj neprežil. Toto je skúsenosť, akú si nikto nevie ani predstaviť. Od začiatku som sa snažila všetkým povedať popravde, čo sa stalo a ako to prebehlo. Keď ma po operácii z nemocnice odvádzali policajti, nerozumela som, prečo. 

Bolo mi zle, obidve ruky som mala nehybné v sadrových dlahách, brali ma od rodiny a nevedela som kam. Bola som sama s dvoma policajtmi, ktorí keď ma odvádzali, do mňa po celý čas hučali, že som beštia a nech zhnijem v base za to, čo som urobila. Jediné, čo som urobila bolo, že som bojovala o život. Všetkým som povedala, čo a ako sa stalo. Hrubé správanie policajtov ma veľmi vystrašilo, veľmi som sa ich bála. Nech som povedala čokoľvek, stále ma obviňovali z klamstva. 

V piatok 09.01.2020 ma previezli z Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne na prvé hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo na Okresnom súde v Žiline. Bola som rozhodnutá vypovedať a povedať všetko, na čo si pamätám.

Bol to štvrtok 16.05.2019. Normálny školský deň ako každý štvrtok, ale tentokrát nám odpadla siedma hodina. Končili sme už šiestou hodinou a preto sme sa počas dňa s Tomášom dohodli, že pôjdeme po vyučovaní k nám domov.

Na druhý deň sme totiž mali ísť na spoločný výlet do Londýna, na ten výlet, ktorý sa už nikdy neuskutočnil. Chceli sme stráviť spolu jedno odpoludnie a zároveň si overiť veci ohľadom batožiny. Tomáš mal zaplatenú len príručnú batožinu a chceli sme vedieť, aké rozmery batožiny sú dovolené, aby si Tomáš vedel vybrať kufor, do ktorého si zbalí veci.

Ani sme neobedovali, po 13:30 hod. sme odchádzali zo školy a okrem mňa a Tomáša išla s nami aj naša spolužiačka Ema. Išli sme pešo smerom k nám domov, neďaleko našej bytovky sa Ema odpojila. Okolo 14:00 hod. sme už boli pri našom vchode a vyšli sme hore, zložili sme si veci a presunuli sa ku mne do izby. Zapla som počítač a pozerali sme si stránku leteckej spoločnosti, s ktorou sme mali letieť, pozreli si letenky a zisťovali rozmery tej batožiny.

Tomáš potom volal babke, od ktorej si mal požičať kufor. Keď sme to už pozreli, rozprávali sme sa o turistike, o dovolenkách, kto by kam chcel ísť. 

Okolo 15:00 hod. sme sa z mojej izby presunuli do kuchyne, kde sme si pustili hudbu, ďalej sme sa rozprávali a keďže som neobedovala a bola som už dosť hladná, tak som nám nakrájala jablká a postavila vodu na čaj. Pokrájané jablká som vložila do misky, nôž som dala do drezu a dosku na krájanie som opláchla a položila do odkvapkávača.

Počas toho vzal Tomáš môj telefón a začal sa s ním hrať tak, ako robieval často. Urobil sériu selfies, fotil aj mňa v kuchyni. 

Potom sme zjedli jablká, vypili čaj a presunuli sa na balkón, kde sme si pozerali jednotlivé rastliny v kvetináčoch a pokúšali sme sa ich zaradiť do čeľadí. Bavila nás biológia a chceli sme zistiť, či by sme to vedeli identifikovať. Nevedeli. Správne sme určili len muškát. Preto sme na mobile hľadali také tie najbežnejšie kvety, či by sme ich vedeli zaradiť. Popritom som si pozerala, čo budem robiť potom, keď Tomáš odíde na volejbalový tréning. Jakub bol v práci a ja som nešla cvičiť, pretože som bola po chorobe a ešte som sa necítila úplne zdravá.

Veľmi rýchlo to utieklo a bolo už 15:30 hod. a Tomáš potreboval rýchlo odísť, pretože o 16:00 hod. mal tréning a pred ním si ešte potreboval vziať nejaké veci. Prešli sme sa z balkóna na chodbu, kde sa Tomáš obliekol a obul, ale pred odchodom zistil, že nemá pri sebe mobil, ktorý nechal niekde položený. Už obutý a oblečený sa vrátil ho hľadať, keď v tom niekto zazvonil.

Keďže som stála rovno pri tých dverách, pretože som čakala na Tomáša, ktorého som chcela vyprevadiť, hneď som otvorila dvere a postavila som sa napravo k nim, pričom v ruke som držala kľučku dverí.

Za prahom dverí stál vyšší cudzí starší muž v modrých montérkach na traky s hnedou taškou na pleci, ktorého som nepoznala. Predstavil sa ako elektrikár, ktorý prišiel niečo v byte skontrolovať. Ja som vôbec netušila o čo ide, nič nebolo nikde napísané ani ohlásené, a hovorím mu, že o ničom neviem, nech príde inokedy, keď budú doma aj rodičia. 

Ten muž však trval na tom, že to bude rýchlo urobené a že na to nepotrebuje rodičov ani inú pomoc. Bolo mi to podozrivé, nevedela som, či ho pustiť dnu, tak som zakričala na Tomáša, nech príde. Tomáš prišiel a zastal po mojej ľavej ruke.

Ako ten chlap uvidel Tomáša, zrazu prestal rozprávať, zmenil sa mu výraz v tvári. Začali sa na seba s Tomášom dívať, bolo to len pár sekúnd. Z ničoho nič ten muž zo svojej tašky vytiahol nôž a začal sa ním zaháňať na Tomáša. Obidvaja sme spolu začali kričať. Kričali sme nahlas, ale boli sme v takom šoku, že sme nevedeli kričať žiadne slová. Jednoducho sme len kričali.

Strašne som sa bála, nevedela som, čo mám robiť, prepadla ma panika. Nikdy som v takejto situácii nebola. Videla som, ako sa útočník tým nožom po ňom párkrát zahnal. Tomáš zdvihol ruky na obranu. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo a bolo to úplne nečakané. Hneď mi prebehlo hlavou, že musím niečo urobiť, musím ho zastaviť.

Vrhla som sa medzi toho cudzieho chlapa a Tomáša, chcela som ten útok zastaviť. Ani som nerozmýšľala a chcela som chytiť jeho ruku, v ktorej mal nôž. Namiesto toho moja dlaň skončila na čepeli jeho noža a ako ju potiahol, prerezal mi štyri prsty na pravej ruke, ktoré následne úplne odvisli, začala z nich striekať krv a trčalo z tej rany niečo biele. Mala som pocit, že sú to kosti mojich prstov.

Takú bolesť som ešte nikdy nezažila. On sa stále rozháňal tým nožom, ja som sa inštinktívne od dverí presunula viac doľava do chodby mimo jeho dosah. Z oboch rúk mi striekala krv, ktorá padala na podlahu chodby. Prikrčila som sa, začala som náhle cítiť takú ťažobu, rozostrovalo sa mi videnie, začala som strácať vedomie. Už len tak matne som videla, ako útočník prekročil prah, vošiel do bytu a ďalej útočil na Tomáša. Potom sa mi videnie zahmlilo úplne.

Odpadla som. Nepamätám si, čo sa za tú dobu dialo, ani ako dlho to trvalo. Ostala som pár metrov od dverí v chodbe, zosunutá na zemi pri stene, ani som neležala, ani som nesedela. Potom si pamätám, ako som sa prebrala a videla som Tomáša stáť čelom ku mne, ale už mal úplne došklbané biele tričko, ktoré bolo od množstva jeho krvi takmer celé červené.

Preblyslo mi hlavou, že mu musím pomôcť. Snažila som sa postaviť, ale ako som sa rýchlo zdvihla zo zeme, zatočila sa mi hlava, opäť som sa zosunula na zem a odpadla. Znovu si nepamätám, čo sa potom dialo.

Hneď ako som sa následne prebrala, uvidela som Tomáša ležať na podlahe chodby presne na tom istom mieste, kde som ho naposledy videla ešte stáť. Teraz už nehybne ležal hlavou smerom k vstupným dverám.

S vypätím všetkých síl som sa postavila, hoci mi bolo stále strašne zle, točila sa mi hlava a neskutočne ma boleli prsty, ktoré som mala neprirodzene vyvrátené a stále z nich striekala krv. Vôbec som tými prstami nevedela pohnúť.

Prešla som sa k dverám, ktoré boli stále otvorené, zabuchla som ich a zamkla. Nevedela som, kde a kedy zmizol útočník. Bála som sa, že by sa útočník mohol vrátiť. Pribehla som k Tomášovi, kľakla som si k nemu a začala som zisťovať, či reaguje a dýcha. Klepkala som mu po líci, nereagoval. Nahla som sa nad jeho ústa, tiež som nič nepočula. Skúšala som prikladať svoje ruky na jeho hruď, ale tá bola taká dobodaná, že z jeho rán tiekla krv,  bola som celá od jeho krvi. 

Necítila som nič, žiadny pohyb, žiadne dýchanie. Vedela som, že je zle a vedela som, že musím nejako privolať pomoc. Postavila som sa a vybrala telefón, no obidve ruky som mala od krvi a ten telefón mi stále padal na zem. Nedal sa odomknúť, vôbec ho nebolo možné obsluhovať, celá obrazovka bola zamazaná od krvi.

Potrebovala som si opláchnuť ruky, najbližšie umývadlo bolo v kuchyni. Ako som si pustila studenú vodu na tú hlbokú ranu na pravej ruke, príšerne ma to bolelo a ešte viac z toho začala tiecť krv. A táto krv natiekla na všetko, čo bolo v dreze a v jeho blízkosti. Pozrela som sa do drezu a videla som tam nože, na ktoré natiekla moja krv. Strašne som sa zľakla.

V celom tomto strese a strachu som ich vzala, vôbec neviem prečo. Išla som do svojej izby, kde som si chcela vybrať uterák, aby som si zastavila krvácanie a aby som utrela displej telefónu, keďže som potrebovala privolať pomoc a vôbec sa mi to nedalo. V izbe som mala komodu so šuflíkmi, a v úplne spodnom šuflíku som mala svoje športové veci a uteráky. Prišla som ku komode, kľakla som si a položila som nože na podlahu. Ako som sa snažila vybrať veci zo šuflíka, zistila som, že sa mi to s nefunkčnou pravou rukou nepodarí, keďže tie uteráky boli pod tenisovou raketou a kolenačkami na volejbal.

Potrebovala som si rýchlo utrieť ruky a telefón, tak mi napadlo, že rýchlejšie bude ak zoberiem uterák z komody na chodbe za rohom. Postavila som sa, nože som nechala na podlahe, odišla som do chodby, kde som si z tej komody vybrala červený uterák, do ktorého som si poutierala ruky a telefón.

Presunula som sa k Tomášovi a vytočila som mamine číslo. Tej som volala naposledy ešte keď sme išli spolu s Tomášom peši zo školy. Vôbec som nevedela, čo mám robiť, nikdy som v takejto situácii nebola. Ako sa mi podarilo dovolať mame, bola som v takom šoku, že som prvých pár sekúnd nevedela povedať absolútne nič. Bolo mi zle a iba som hlboko dýchala. Následne zo mňa s vypätím všetkých síl vyšlo Maminka, maminka...

Povedala som jej, že nás nožom napadol cudzí muž u nás doma, že Tomáš zranený leží na zemi a nijako nereaguje, ale ja môžem chodiť, pretože mám zranené iba ruky. Mama ma hneď zastavila a povedala mi, že mám zavolať na 112 a povedať im čo najpresnejšie, čo sa stalo a kde sa to stalo a oni mi povedia, čo robiť. Telefonát s maminou ma trošku upokojil. Ona hneď na to volala otcovi, aby prišiel čím skôr.

Ako som bola v strese, chodila som hore dole po kuchyni a obývačke, keď som telefonovala. Hneď nato som vytočila 112 a povedala som im, čo sa stalo, kde sa to stalo, aké mal Tomáš zranenia a aké zranenia som mala ja. Operátorka ma inštruovala ako podať prvú pomoc Tomášovi a pýtala sa, či máme susedov, že im mám zazvoniť a žiadať ich o pomoc.

Odomkla a otvorila som dvere, vybehla na chodbu a začala zvoniť na dvere susedom na našom poschodí. Jeden byt bol obývaný, druhý bol neobývaný. Zvonila som susedom v obývanom byte, otvoril sused a ja som mu hovorila Prosím, prosím, pomôžte mi! Sused sa pozrel na mňa, vyklonil sa do chodby, zalomil rukami a povedal, že nevie, ako má pomôcť, že sa ide opýtať manželky. 

Potom vyšla jeho manželka, ktorá sa tiež popozerala na chodbu a povedala, že sa na to nebudú pozerať a zavrela mi pred nosom dvere. Vrátila som sa do bytu, kde som ďalej volala s operátorkou 112, ktorá mi hovorila, že mám pokračovať v prvej pomoci, kým neprídu záchranári. 

Sused medzitým vyšiel z bytu a začal ma upokojovať, pretože vo mne narastala panika z toho, že sa pomoc vôbec nedostaví. Vystresovaná som chodila hore dole z bytu na chodbu a naspäť. Posledných 5 minút som to už nezvládala, ruky ma začali ešte viac bolieť a napokon som si sadla k Tomášovi a začala som hystericky kričať. 

Zrazu som počula, ako ide výťah a ako ktosi ide hore po schodoch. Postavila som sa do dverí a kričala som, že majú ísť na najvyššie poschodie. Najprv prišli nejakí policajti a hneď nato záchranári. Povedali mi, aby som išla von z toho bytu, tak som si sadla k tomu neobývanému bytu do chodby a čakala som. 

Aj ku mne potom prišli záchranári, nastriekali mi niečo na ruky a ostala som sedieť v tej chodbe pri susedoch asi 10 minút, pretože mi bolo úplne na zvracanie. Počas toho vošlo do bytu strašne veľa ľudí. Ja som sa už nikdy do nášho bytu nevrátila. Zobrali ma do sanitky, kde som asi pol hodinu ležala. Medzitým došiel môj tatino, ktorému som povedala, aby išiel po Jakuba do McDonaldu, ktorý tam pracoval. Záchranári mi niečo pichli, aby som sa trochu upokojila, keďže som bola stále úplne vydesená.

Potom ma odviezli do nemocnice, kde mi tie rany narýchlo zošili a hospitalizovali ma, pretože na druhý deň ma mali operovať. Do nemocnice so mnou v sanitke išiel Jakub, otec musel ešte zostať s policajtmi a prišiel neskôr.

Keďže telefón odovzdal Jakub policajtom, vôbec som nič netušila o aktuálnom dianí a nemala som ani informáciu o tom, čo je s Tomášom. Veľmi som to chcela vedieť, pýtala som sa na to tatina, ktorý sa napokon rozhodol, že mi to povie - Tomáš neprežil. Veľmi som sa rozplakala. Vôbec som nerozumela tomu, prečo sa to celé vlastne stalo a prečo to muselo takto skončiť.

Počas prvých dní mojej hospitalizácie v nemocnici chodil Jakub za mnou, ale potom mi rodičia povedali, že bude lepšie, ak viac nepríde, kým sa nevyšetrí, čo sa stalo. Rodičia mi povedali, že im Jakub rozprával zvláštne veci o tom, ako mal Tomáš problémy s drogovým podsvetím v Žiline, ako je Tomáš taký "40-kilový nikto, ktorého nie je problém zlomiť", či ako klame svojou anjelskou tvárou a vonkajším vzhľadom slušného dobrého chlapca. Pôsobil dojmom, že mu vôbec nebolo ľúto, čo sa Tomášovi stalo, a že ako keby potreboval niečo prekryť a odpútať od seba pozornosť. Na rodičov pôsobilo jeho správanie dosť divne. 

V nemocnici som bola  celkovo štyri dni, až dokým ma odtiaľ nevytiahli policajti, ktorí ma na základe vzneseného obvinenia obmedzili na osobnej slobode a s rukami v sadrových dlahách ma odviezli na policajnú stanicu do cely policajného zaistenia, kde som čakala tri dni, kým ma nepredviedli pred sudcu, ktorý rozhodol o mojej väzbe. To bolo 23.5.2019. Vo väzbe som dodnes – 22 mesiacov.”

 Nahrávka telefonátu na linku 112 nie je vhodná pre mladistvé a citlivé osoby.

*nahrávka  s hlasom operátorky upraveným v súlade s GDPR

O čom vypovedá nahrávka telefonátu na linku 112?

OČTK (vyšetrovateľ a prokurátor) počas vyšetrovania a počas hlavných pojednávaní opakovane používali argumentáciu, že Judita sa po skutku chovala chladne a vypočítavo. Že všetko mala dopredu premyslené a jej konanie bolo účelové. 

Zverejnením nahrávky ponúkame každému možnosť, aby si po jej vypočutí urobil sám názor na to, či sa Judita chovala po skutku vypočítavo a chladne. Autenticita nahrávky dokazuje v akom stave Judita bola, akú bezmocnosť a strach prežívala.

OČTK počas vyšetrovania a počas hlavných pojednávaní opakovane používali argumentáciu, že ak by sa skutok stal pri otvorených vchodových dverách do bytu, susedia by určite počuli krik brániacich sa detí. Ale keďže susedia vo svojich výpovediach uviedli, že žiaden krik nepočuli OČTK tieto výpovede predkladajú ako dôkaz, že Judita klame a že útok prebiehal pri zatvorených vchodových dverách do bytu. Na nahrávke na linku 112 je však nespochybniteľne zaznamenaná skutočnosť, že Judita opakovane 14x kričí o pomoc na chodbe pred bytmi a toto jej volanie o pomoc nikto nepočul. 

Takže opakované kričanie o pomoc priamo pred dverami susedov zachytené na nahrávke, ktoré však susedia nepočuli  nedokazuje nič, ale susedmi nepočuté kričanie detí pri útoku podľa OČTK dokazuje,  že Judita nehovorí pravdu.

Túto argumentáciu OČTK si osvojila aj sudkyňa Pilátová, avšak dôkazu – nahrávke telefonátu na linku 112 sa vo svojom rozsudku venuje len suchým konštatovaním a to, že nahrávka bola na hlavnom pojednávaní prehraná. Tento autentický dôkaz, z ktorého je bez najmenších pochybností zrejmé, v akej zúfalej situácii Judita bola (ťažké zranenia rúk, stres, strach, bezmocnosť) v rozsudku úplne odignorovala.

Na záver sa chceme vyjadriť aj ku konaniu suseda, ktorého Judita žiadala o pomoc. V prvom momente konal skratovo a zatvoril dvere. Jeho ďalšie konanie však bolo racionálne. Hneď z bytu volal na políciu a osobne utekal z piateho poschodia na prízemie otvoriť vchodové dvere do bytového domu záchranárom a policajtom. Následne pomáhal pri upokojovaní Judity až do okamihu, kým starosť o ňu prevzali záchranári. Za jeho pomoc mu ďakujeme. Určite to bol aj pre neho veľký šok.